Svoj príbeh vzniku zaujímavého nápadu perforovanej podošvy, ktorá „dýcha,“ opisuje supernova svetového trhu obuvi Mario Moretti Polegato pre médiá už dlho. Skôr marketingový než technický zázrak vyniesol talianskemu Geoxu prezývku obuvnícke Ferrari. Roky ho tento manažér mohol ilustrovať 40-percentnými medziročnými nárastmi tržieb.

Kapitolu zo story o Geoxe písalo aj Slovensko. No stať „výroba v Prievidzi“ sa končí. Závod so 471 zamestnancami sa chystá zavrieť brány. Siahla naň kríza, ktorá aj kométe trhu priškripla objednávky. Azda po prvýkrát vo firemných dejinách očakáva Geox pokles predaja, v druhej časti roka až o 16 percent. Reagoval pomerne rýchlo. Koncom jari oznámil, že opúšťa výrobu v oboch vlastných výrobných závodoch v Európe, Prievidzi a rumunskom Temešvári.

Odborníci v brandži to dešifrovali ako ústup k outsourcovanej výrobe, ktorá firme umožní reagovať flexibilnejšie. Ale aj tak, že iné medzinárodné firmy s obuvníckou výrobou na Slovensku bojujú viac. Snažia sa aj domáci. Niežeby nemali problémy. Ibaže si na ne za roky silnej konkurencie, najmä z Číny, privykli. A tak je pre ne kríza iba ďalšia skúška.

Ecco presviedčalo

Slovenská dcéra dánskej skupiny Ecco je najviac sofistikovaný obuvnícky závod v krajine. Už roky sa venuje iba finalizácii topánok v pomerne vysokej kvalitatívnej i cenovej triede. Napriek tomu si martinská fabrika minulý rok odtrpela. Najmä neistotou o vlastnú existenciu. Zníženie výroby bolo iba špička problému. Dánska centrála sa reálne zamýšľala, či má o ďalšie fungovanie slovenskej dcéry záujem.

 „Neistota trvala takmer tri roky,“ hovorí generálny riaditeľ spoločnosti Ecco Slovakia Poul Haugaard Petersen. Až pred štyrmi mesiacmi dospeli v Dánsku k názoru, že sa veci v Turci vyvíjajú správnym smerom. Dovtedy vnímali najmä komplikácie. Tých nebolo málo. Podľa P. H. Petersena bola základným problémom kvalita, pokrivkávala aj efektivita výroby.

Tlak je pritom značný, už v rámci skupiny Ecco, ktorá je po britskej Clarks a Geoxe európskou trojkou vo vyššej triede so značnými nárokmi. „Čínska fabrika je na tom nákladovo v prepočte podobne ako my, od Thajska sme o desať percent drahší, od Indonézie o dvadsať,“ sumarizuje šéf závodu stručnú nákladovú analýzu.

Až po doladení viacerých kvalitatívnych i finančných ukazovateľov mohla fabrika začať poukazovať na hlavnú výhodu. Jej produkt je u zákazníka v predajni od objednávky do päť týždňov. Z Ázie treba počítať s minimálne jedenástimi. Adekvátne odlišné sú aj logistické náklady, no vo svete drahej módnej obuvi ide o ne až v druhom rade.

Doladiť kvalitu a presmerovať vývoj ďalších ukazovateľov na lepšiu cestu nebolo jednoduché. Požiadavky na výrobcu takej vysokej kategórie, akým je Ecco, nie sú malé. Ako príklad používa P. H. Petersen podiel výrobkov druhej kvalitatívnej triedy.

Bol 0,7 percenta, čo je na luxusného výrobcu priveľa. V prvých mesiacoch roka ho stlačili na 0,36 percenta. „A malo by sa to ďalej zlepšovať,“ očakáva šéf závodu. Dôvod je podľa neho zvládnutie práce na náročných technológiách, no aj angažovanosť ľudí, od pracovníkov na linke až po manažérov.

Problém ľudí vo výrobe bola nestabilita. Vlani sa medziročná fluktuácia viackrát vyšvihla nad 25-percentnú hranicu. Lákali o niečo vyššie platy vo firmách v okolí, najmä v automobilovom priemysle. Najmä pre technikov od strojov. Tých vábili susedia z martinského závodu Volkswagenu, ale aj žilinská Kia. No viacerí technici sa vrátili.

„Aj ľuďom vo výrobe môžem povedať: ak budete pracovať kvalitne a efektívne, môžete zarábať ako v Kii,“ opisuje P. H. Petersen vedenie fabriky, kde sa platy vo výrobe hýbu okolo 500 až 600 eur mesačne. Na Slovensko prišiel z manažérskej pozície v čínskej továrni Ecca.

Jej rozvoj zastavilo zavedenie ciel na dovoz koženej obuvi z Číny zo strany Európskej únie. Keď sa vlani na jeseň ich platnosť skončila, hneď to vzbudilo búrlivé debaty o ich znovuzavedení. Celkovému nárastu dovozu obuvi z Číny na starý kontinent clá aj tak nezabránili.

Konkurenčný boj spolu s poklesom dopytu pre krízu citeľne znížil aj výrobu na Slovensku. Rozmach z čias, keď sa produkcia v krajine pred pár rokmi vyšplhala na úroveň zhruba 15 miliónov párov topánok ročne, je minulosť. „Aj keď výroba nie je ohrozená tak ako v deväťdesiatych rokoch po rozpade trhov východného bloku, rasty sú minulosťou,“ hovorí prezident Zväzu kožiarskeho a obuvníckeho priemyslu Štefan Šulo. Aj to podľa neho platí, len keď firmy budú schopné udržať relatívne stabilné mzdové náklady.

Ako ukazuje aj vývoj prvých mesiacov tohto roku, slovenská výroba sa ustaľuje zhruba na úrovni desať miliónov párov ročne. Za prvý štvrťrok sa vyrobilo 2,6 milióna, o 580-tisíc menej než vlani. Už skoro desaťročie, takmer bez ohľadu na výrobu, klesá počet zamestnancov v odvetví. Iba za prvý štvrťrok sa znížil o vyše 11 percent na niečo vyše 11-tisíc. A to ľudia v Geoxe ešte chodia do práce.

Viac práce pre menej ľudí

Poul Haugaard Petersen: Čínska fabrika je na tom nákladovo v prepočte podobne ako my, od Thajska sme o desať percent drahší, od Indonézie od dvadsať.

Prepustení zamestnanci prievidzského Geoxu by nemuseli ostať bez práce. V neďalekých Bánovciach nad Bebravou avizuje o niekoľko desiatok z nich záujem slovenská dcéra nemeckého Gaboru. Jej šéf Juraj Vodička hovorí, že by zobrali aj päťdesiatich. „No je otázne, aký bude záujem,“ dodáva. I to, kedy budú naozaj voľní. Aj s odstupným si ich taliansky zamestnávateľ zaviazal do septembra. Aby stihli došiť a dokompletizovať svoju časť pripravovanej kolekcie na jeseň a zimu.

Na Slovensku rušil aj Gabor, hoci iba čiastočne. V marci zatvoril v Liptovskom Mikuláši prevádzku na zvršky s vyše štyristo zamestnancami. Šila pre rakúsky závod koncernu. Aj keď sa v brandži vyskytujú výhrady, ako môže Gabor stále šiť zvršky v Európe, firemná stratégia sa nemení. Tento výrobca obuvi „strednej triedy“ stále dováža z Ázie iba pomerne malú časť pracovne náročných zvrškov.

„Hoci úspory sú, ako vidno, neodvratné,“ hovorí J. Vodička. Výrobu z Mikuláša nahradili rozšírením ich šitia v hlavnom závode v Bánovciach nad Bebravou a sesterskej fabrike v Portugalsku. Bánovský závod drží relatívne stabilný počet ľudí. V špičke pred dvoma-troma rokmi mal zhruba 1 300 zamestnancov, teraz ich je 1 190.

Výroba hotových topánok sa dosiaľ výraznejšie nemení. Tento rok sa aj pri poklese o desatinu očakáva produkcia blízko dvoch miliónov párov. Únosná je zatiaľ aj finančná situácia, dokonca sa plánuje menšie technologické zdokonalenie. „Napriek tomu je nálada pomerne opatrná,“ komentuje J. Vodička. Hoci dodáva, že motivovať ľudí do práce problém nie je. S priemerom platov na úrovni 540 eur to podľa neho ide.

Už dávnejšie, pred dvoma rokmi, zrušila výrobný závod v Ilave aj slovenská dcéra švajčiarskeho Riekeru, ďalšieho výrobcu stredného cenového segmentu s dlhoročnou výrobou na Slovensku. Teraz produkciu relatívne udržiava, hoci čísla za minulý rok to príliš nepotvrdzujú. Tržby spoločnosti Rieker Obuv, ktorá konsoliduje výrobné prevádzky v Komárne, sa znížili o dve tretiny. Na necelých 25 miliónov eur.

Výroba sa pritom zredukovala len minimálne, no materský koncern vlani na jeseň zmenil metodiku účtovania. „Slovenská dcéra dnes vykazuje už len prácu vo mzde, čo značí, že z jej čísiel odišla dôležitá časť objemových čísiel, nákup a spotreba materiálu,“ reagovala na otázku TRENDU prokuristka firmy Kristína Gendiarová. Vážnejší prepad výroby neočakáva firma ani tento a budúci rok.

Relatívne stabilne funguje, aj napriek miernemu vlaňajšiemu poklesu tržieb, neďaleké Rialto s hlavnou výrobňou v Bošanoch. S tržbami nad úrovňou 50 miliónov eur sa spoločný podnik bývalých námestníkov Závodov 29. augusta v Partizánskom a talianskej firmy Riko Sport stále drží v prvej lige slovenských obuvníkov.

Nečakaný zvrat

Nečakane pozitívna nálada vládne v jedinej firme, ktorá je oficiálnym pokračovateľom obuvníckej tradície ZDA. Výrobcovi gumenej obuvi Vulkan Partizánske. V septembri 2007 jej majiteľ, bratislavský podnikateľa Igor Grošaft, vymenil manažment. Ten rok dotiahli noví šéfovia, naverbovaní z iného obuvníckeho mesta Zlína, hospodárenie na nulu. Vlani už, ako hovorí obchodný riaditeľ Luboš Zálešák, bola firma v čiernych číslach. Od tradičného sortimentu gumenej obuvi na pracovné účely sa pokúšajú rozšíriť zákaznícke portfólio aj v novom segmente, kde hľadajú zaujímavejších zákazníkov.

Cesta by podľa L. Zálešáka mohla viesť cez hobby segment. Vyššie rady rybárskych a loveckých čižiem. Ani v pracovnej obuvi by to už nemali byť tradičné „gumáky do poľa“. Do produktovej ponuky sa dostáva gumená obuv špecializovaná na profesie s náročnými podmienkami práce, ako sú hasiči, zdravotníci či elektrikári.

Skutočne zaujímavé finančné prínosy si firma sľubuje od módneho segmentu. Ide o gumotextilové tenisky podobné tým, ktoré boli tradične známe pod názvom číňanky. Je to žiadaný artikel, ktorý predávajú známe módne domy. Pre viaceré z nich ich vyrába práve Vulkan, najlepší odbyt má vo Francúzsku. Na rozdiel od tých čínskych, ktoré sa na trhoviskách dajú kúpiť za pár eur, si za ne v butikoch pokojne vypýtajú desiatky eur. V tržbách Vulkanu by ich význam mal poskočiť, aj keď gumená obuv si dvojtretinový podiel udrží.

Foto - Maňo Štrauch