Ohybné rameno robota zoberie z bežiaceho pásu obuvnícke kopyto, na ktorom je zvršok – vrchná časť topánky. Obrúsi povrch kože na mieste, kde bude okraj podošvy, a postaví kopyto na pás.

To nie je oživený robot číslo 5 z amerického filmu na návšteve v obuvníckej fabrike. Je to jeden z robotov, ktorý k martinskému závodu Ecco Slovakia patrí. Dokonca možno povedať, je to jeden z dôvodov, prečo sa firme v tejto skúšanej brandži darí.

Dielce so šnúrkami

Dánsky nadnárodný koncern Ecco začal výrobu na severe Slovenska pred deviatimi rokmi. Postupne transformoval časť výroby, zbavil sa produkcie zvrškov a premenil martinskú dcéru na čisto montážnu fabriku, v ktorej k hotovým zvrškom dorábajú podošvy. Ale žiadne lepenie. Na výrobných linkách sa k zvrškom nastrekuje podošva z polyuretánu.

Spoločnosť Ecco Slovakia je najväčší slovenský výrobca obuvi. Jeho čísla prezentujúce výrobu stúpajú. Zvyšujú sa aj tržby za predaj vlastných výrobkov a služieb.

Minulý rok zaknihovalo Ecco tržby 2,54 miliardy korún. Ich zvýšenie podľa finančnej riaditeľky závodu Kataríny Ratveiskej súvisí jednak so zvýšeným objemom výroby a exportu, ale aj s novými strojmi a technológiami.

Na číslach o hospodárení vidno, že v martinskom závode sa robí iba finálna časť výroby. Fabrika je súčasť nadnárodnej spoločnosti, ktorá má závody po celom svete. To jej umožňuje rozdeliť časti produkcie topánok do jednotlivých krajín tak, aby to bolo pre koncern výhodné.

Od spracovania kože, cez šitie zvrškov až po finalizáciu a balenie do škatúľ. Pre Martin to v roku 2000 znamenalo už spomínaný koniec šitia zvrškov. Ostali len posledné dve fázy výroby, ktoré nie sú také náročné na ručnú prácu.

Ecco sa zameriava na kožené topánky. Dámske, pánske, detské. Koncern je, čo sa týka spracovania kože, nezávislý. V Holandsku, Thajsku a Indonézii má vlastné garbiarne, ďalšiu buduje v Číne.

V dcérskych závodoch v Číne a Indonézii šijú zvršky. Tie pre firmu robia – pod dozorom jej odborníkov – aj v partnerských firmách v Indii. Takže do Martina prídu hotové. Ušité. Aj s navlečenými šnúrkami.

Kvalita pod centrifúgou

Modely, ktoré produkuje fabrika v Martine, vznikli v Dánsku, v sídle koncernu. Tam je sústredený celý výskum a vývoj, oficiálne dizajnérske oddelenia. Slovenskí technológovia dostanú z materskej základne hotové obrázky s opisom navrhnutej topánky. Ich úloha je vyrobiť prototyp. Bez súhlasu Dánov nemôžu meniť dizajn. Môžu navrhovať zmeny, upravovať návrh tak, aby bol nositeľný, pohodlný a, samozrejme, vyrobiteľný.

Výrobný postup určuje, že nevyrábajú elegantné lodičky či iné topánky, ktorých súčasťou je podpätok. No okrem topánok na bežné nosenie produkujú aj špeciálnu obuv na turistiku a golf. Aby mohli spustiť produkciu turistických gore-texových topánok, spoločnosť musela získať licenciu od americkej firmy Gore.

Súčasť licencovanej výroby je aj centrifúga stojaca pri výrobnej linke. Náhodne vybrané turistické topánky sa naplnia vodou, vložia na presne vyznačené miesto a po spustení centrifúgy sa ukáže, či prepúšťajú vodu.

Ak by papier pod testovanou topánkou ostal mokrý, hľadá sa príčina. No označenie Gore-tex na týchto topánkach ostať nesmie. To sú pravidlá Američanov, na ktoré muselo Ecco pristúpiť.

Jeden z mála komponentov, ktoré firma nakupuje od iných ako sesterských spoločností, sú podošvy vibram od rovnomennej talianskej firmy. Aj takáto podošva sa na jednej z výrobných liniek nastreknutím horúceho polyuretánu spojí so zvrškom.

Topánky z Ecca patria k drahším. Na Slovensku sa predávajú v dvoch predajniach patriacich spoločnosti Ecco Shoes Slovakia a u zmluvných predajcov. Každý z nich musí v martinskom závode absolvovať dvojdňové školenie. Dozvie sa na ňom všetko, čo potrebuje vedieť o topánkach, ktoré bude predávať. Školenie má názov Od kravy až po topánku.

Linky a ľudia

V Martine je šesť veľkých vstrekovacích strojov. Čo stroj, to samostatné oddelenie, na ktorom sa točia tri pracovné zmeny. Spolu s ostatnými oddeleniami zhruba tisícsto zamestnancov. A popri tom roboty.

Aj vďaka technike tam nepotrebujú vyučených obuvníkov. Keďže ide v podstate o montáž a prácu pri finišových linkách, noví zamestnanci sa podľa finančnej riaditeľky K. Ratveiskej dokážu naučiť operácie vo firemnej tréningovej škole.

Nedostatok pracovnej sily napriek tomu pocítili. Podľa K. Ratveiskej je v Martine ťažké nájsť ľudí. Musia to riešiť pracovníkmi zo vzdialenejších miest. Rovnako ako iní zamestnávatelia, aj oni poskytujú, vzhľadom na situáciu na trhu práce, zamestnancom rôzne benefity.

Napríklad zabezpečovať dopravu je už v tomto regióne, kde je päťpercentná nezamestnanosť, samozrejmosť. „Aby sme boli konkurencieschopní, snažíme sa ponúkať ľuďom balík výhod zahrnujúci dopravu, zľavy na topánky a sociálny program,“ vyratúva finančná riaditeľka.

Pripája sa k tvrdeniu tých manažérov z brandže, podľa ktorých je udržanie zamestnancov teraz najdôležitejšia úloha personalistov. No dodáva, že s niečím sa bojuje ťažko. Napríklad s príchodom automobilky Kia. Že sa usadila pri neďalekej Žiline, pocítili aj v martinskej topánkovej fabrike.

Ani nie tak na operátorských pozíciách, ako v strednom manažmente. To, že s tým museli bojovať aj zvýšením miezd, potvrdzujú aj osobné náklady Ecca, ktoré sa v minulom roku, keď Kia spustila výrobu, zvýšili medziročne o štvrtinu, pričom počet zamestnancov stúpol zhruba o pätinu.

Priemerná mzda je údaj, ktorý spoločnosť nechce zverejňovať. Podľa nákladov i situácie na pracovnom trhu v Žilinskom kraji by mala byť mzda vyššia, ako je dvanásťtisícový priemer v obuvníckom sektore.

Koniec zvrškov

Najčerstvejší dôkaz neistej budúcnosti ručnej práce na Slovensku je prípad ilavského závodu Váh Obuv švajčiarskeho koncernu Rieker. Fabrika, ktorá vyše desať rokov šila zvršky pre materskú firmu Rieker Obuv v Komárne, od augusta stopla výrobu a prepustila päťsto ľudí.

Kým v predminulom roku dosiahla ešte čistý zisk 2,5 milióna korún, minulý rok to bolo o 90 percent menej. V polovici tohto roka už do kolónky písala tri milióny korún červeným perom a podľa vyhliadok by to bolo ešte horšie.

Dôvod? Drahí zamestnanci, energie, rastúce náklady na dovoz ľudí do práce a domov a v neposlednom rade aj lacnejšia alternatíva v Ázii. Markus Rapp, konateľ materskej firmy Rieker Obuv, k tomu dodáva, že nemohli urobiť nič iné. „Na Slovensku máme najvyššiu produktivitu práce, zvyšovať ju nebolo možné.

Trh práce neponúkal ďalšie možnosti, strácali sme ľudí,“ vysvetľuje. Fabrika s rozlohou štyritisíc štvorcových metrov, ktorú Rieker v Ilave vybudoval, si v čase vrcholnej produkcie pamätá 730 zamestnancov.

O polovicu viac ako počet, s ktorým Rieker v Ilave skončil. K tomu sa pridali vonkajšie faktory. Silnejúca koruna, rastúce náklady za energie aj štyri milióny, za ktoré deväť autobusov zabezpečovalo dopravu zamestnancov.

Opúšťať po štrnástich rokoch región, v ktorom firma začínala ešte v prenajatých priestoroch na skok od Ilavy, nie je príjemné. No M. Rapp nepovažuje ukončenie prevádzky Váh Obuvi za tragédiu. V meste je nízka nezamestnanosť, takže ľudia si prácu nájdu. A podnik sa zbaví najdrahšej časti koncernu.

Ten okrem Slovenska vyrába ešte v Rumunsku, Tunisku, Maroku a vo Vietname. Ak ručná výroba jedného zvršku trvá v priemere 35 minút, čo je najviac zo všetkých úkonov pri výrobe topánky, veľa závisí od toho, kde ho obuvník vyrobí a koľko za svoju robotu dostane. Meny afrických krajín oproti euru klesajú, takže ani každoročné zvyšovanie platov v prípade Maroka a Tuniska firme neublíži.

Čísla, ktoré by hovorili o tom, koľko zvrškov sa celkovo vyrobí na Slovensku a koľko ich treba doviezť na finalizáciu, sa TREND snažil získať od Zväzu kožiarskeho a obuvníckeho priemyslu, no tento údaj osobitne sa v štatistikách nesleduje.

Z bilancie obuvníckej výroby sa dá vyčítať, že hodnota vyrobených zvrškov za posledné tri roky veľmi kolísala. V roku 2005 vyskočila oproti predchádzajúcemu obdobiu takmer desaťnásobne na 220 miliónov korún, ďalší rok klesla na 127 miliónov.

Spôsobiť to mohli práve vysoké náklady, ktoré sa firmy snažili v minulom roku zmierniť, ale aj obyčajné zmeny v účtovníckej evidencii. V posledných rokoch výroba celých párov topánok výrazne nekolísala a mala mierne klesajúcu tendenciu.

Ešte raz podošvy

Tému, či sa Rieker poberie zo Slovenska úplne, M. Rapp kategoricky odmieta. Uznáva, že nákladná výroba zvrškov budúcnosť nemá. No iné je to podľa neho s podošvami a montážou hotovej topánky. Oba úkony zaberú menej ako polovicu výroby zvršku.

Komárno nemá v rámci koncernu žiadnu druhoradú pozíciu. Pôvodne sa všetky topánky Riekeru vyvíjali v Nemecku, ktoré je pre firmu veľmi dôležitý trh. Predá na ňom približne polovice svojej produkcie.

Zhruba pred desiatimi rokmi sa časť vývoja presunula na Slovensko, ktoré začalo ťažiť aj z blízkosti k ďalšiemu veľkému odbytisku koncernu – Rusku. Každoročne sa úloha Slovenska pri vývoji nových topánok v rámci koncernu zväčšovala.

Dnes sa zachoval nemecký vývoj len pre topánky určené na domáci trh a Slovensko zastrešuje vývoj všetkých produktov určených na vývoz. Sčasti dokonca aj tých, určených pre nemecký trh.

Rieker tu vyrába všetky prototypy a vzorky pre dílerov, ktorí naháňajú zákazky. Pre vývoj je rozhodujúcim faktorom čas a čo najmenšia vzdialenosť od zákazníka. Preto je poloha Komárna a vstup Slovenska do Európskej únie výhoda.

Špecifikom pôvodne nemeckej firmy so sídlom vo Švajčiarsku je ručné zošívanie zvršku k podošve. Robia to pre nich ľudia na dohodu o pracovnej činnosti. Tristo domácich spolupracovníkov mala aj už zatvorená prevádzka v Ilave. Prevezme ich sesterská firma Euro Obuv v Komárne.

Tá, podobne ako Váh Obuv, vyrába zvršky a tiež má svojich „dohodárov“. Na otázku, či by nebolo lacnejšie nájsť ľudí priamo v Komárne a nevoziť ľuďom z okolia Ilavy časti topánky domov, M. Rapp odpovedá, že končiť túto spoluprácu nebudú v žiadnom prípade. Skôr naopak. „Mali by sme záujem počet takýchto spolupracovníkov dvojnásobne zvýšiť,“ hovorí.

No pri pätnásťtisíc pároch topánok, ktoré Rieker denne na Slovensku vyprodukuje, by si s pár stovkami doma šijúcich brigádnikov nevystačil. Tri štvrtiny slovenskej produkcie zošijú vo väzniciach.

Zamestnanci dcérskych firiem Rieker Obuvi väzňov najprv zaškolia, potom stačí doviezť časti a vyzdvihnúť takmer hotové topánky, ktoré len doklepnú v Komárne. „Takto spolupracujeme so všetkými väznicami,“ hovorí M. Rapp. Ručné šitie sa teda zo Slovenska nepresunie, Rieker by ho chcel rozšíriť.

Najnovšia fabrika spoločnosti je vo Vietname. Rieker ju otvoril v predminulom roku a napriek tomu, že tam šijú to, čo mohli vyrobiť zamestnankyne Váh Obuvi, čísla hovoria, že Vietnam bol užitočný čiastočne aj pre Slovensko. Práve spustenie vietnamskej výroby zdvihlo tržby za tovar slovenskej Rieker Obuvi.

Zo 46 miliónov korún v roku 2004 vzrástli v roku 2005 viac ako trinásťnásobne. Na vyše 620 miliónov. V Komárne totiž stojí jeden z troch skladov koncernu spolu s logistických centrom, kde sa sústredí slovenská, ale aj vietnamská produkcia. Druhý sklad je v Nemecku, tam putuje produkcia z Maroka a Tuniska, Rumunsko skladuje len to, čo samo vyrobí.

Celkovo vyrobil Rieker podľa M. Rappa v minulom roku približne 17 miliónov párov topánok a každoročne by toto číslo malo rásť o desať percent. Kapacita skladu pol milióna párov topánok je už teraz naplnená, preto spoločnosť uvažuje nad tým, že slovenský sklad čoskoro rozšíri.

Foto - Maňo Štrauch