Európsky obuvnícky priemysel dostal svoj dôležitý dátum. Predposledný augustový deň tohto roku.

Európska komisia vtedy schválila plán zavedenia antidumpingových ciel na dovoz koženej obuvi z Číny a Vietnamu. Platnosť dovozných opatrení od októbra však zavesila na súhlas jednotlivých štátov únie.

Hoci slovenskí výrobcovia, najmä veľké slovenské dcéry medzinárodných koncernov, zavedenie ciel formálne podporili, majú relatívne nezávislú pozíciu.

S antidumpingovými opatreniami či bez nich sú pre materské koncerny jedným z hlavných tromfov v snahe vydržať čínsky tlak.

NEPREHLIADNITE:

• Najväčšie textilné, odevné, kožiarske a obuvnícke podniky v SR

Bližšia košeľa

V návrhu, ktorý názorovo rozdelil krajiny Európskej únie na dve skupiny, odporučil eurokomisár pre obchod Peter Mandelson zaviesť na päť rokov 16,5-percentné clo na dovoz koženej obuvi z Číny a 10-percentný dovozný poplatok za obuv z Vietnamu.

Teda nadviazanie na dočasné antidumpingové opatrenia, ktoré komisia zaviedla už v apríli. Na pol roka.

Argumenty sú jasné. Nielen neustále rastúci podiel čínskej produkcie na obuvi predávanej v krajinách EÚ.

Ale najmä nízke dovozné ceny, keď sa pár obuvi, predávanej za 30 až 100 eur, dováža v priemere v deklarovanej hodnote 8,5 eura. Komisia pokladá nízke dovozné ceny za výsledok skrytých štátnych subvencií na podporu exportu zo strany ázijských krajín.

Časť krajín s vlastnou obuvníckou výrobou požiadala o sprísnenie politiky voči Číne, ale väčšina návrh odmietla. V hre neboli len liberálne dôvody, ktoré zakladajú argumenty najmä na fakte, že zvýšenie ceny o dovoznú prirážku by niesol spotrebiteľ.

A že by clá aj tak platili len „poctiví“ dovozcovia a import menej kvalitnej obuvi by sa aj pre obchádzanie ochranných opatrení vymkol spod kontroly. Značná časť výrobcov z najvyspelejších obuvníckych krajín sa totiž ocitla v schizofrenickom postavení.

Najskôr v mene materských krajín volali po antidumpingu. No keď začali byť clá reálne, globálni hráči náhle začali brať do úvahy, že čoraz väčšiu časť produkcie sami dovážajú z Ázie, a obrátili rétoriku o 180 stupňov.

Typickým príkladom je Česká republika, kde bolo finálne stanovisko tamojších výrobcov k clám jednoznačne negatívne. Aj zásluhou ikony českého obuvníctva, firmy Baťa, ktorá teraz vyrába najmä v Číne.

Pokojné vody

Hromadný tranzit ázijských topánok neobchádza ani Slovensko. Iba v prvom kvartáli tohto roku sa na 117-percentnom náraste dovozu obuvi levím podielom podieľala Čína.

S medziročným tempom rastu na úrovni 186 percent, fyzicky vyše 11 miliónov párov topánok. Hodnotovo nárast z 200 miliónov korún na vyše pol miliardy. Vývoz si uchoval solídne tempo rastu zhruba o šestinu.

Slovenských obuvníkov zanechal virvar na medzinárodných trhoch relatívne pokojných. Domáca produkcia sa naďalej vyváža predovšetkým do Nemecka, Talianska, Dánska a Francúzska.

Výroba obuvi na Slovensku vlani podľa všetkého dorástla k stropu súčasných možností a ustálila sa zhruba na úrovni 15 miliónov párov ročne. Po 15,5 milióna párov vyrobených v roku 2004 ide dokonca o mierny pokles. Stabilizovala sa aj hladina tržieb za vlastnú produkciu, 13,3 miliardy značí dvojpercentný pokles.

Rovnováhu v podstate vytvárajú dva protichodné trendy. Veľkí výrobcovia s účasťou zahraničného kapitálu viac-menej pokračujú v postupnom rozširovaní výroby na Slovensku. Oplatí sa im to, aj po päťpercentnom medziročnom náraste dosiahla priemerná mesačná mzda v slovenskom obuvníctve iba necelých 11 800 korún.

Zlomok európskych platov. Na druhej strane aj takýto minimálny nárast postupne zapríčiňuje, že mnohé malé firmy už nedokážu získať sezónne zákazky iba na šitie zvrškov a končia svoju púť. To cítiť najmä v okolí bývalého centra slovenského obuvníckeho priemyslu Partizánskeho.

Aj preto vlani celkový počet zamestnancov vo výrobe obuvi pokračoval v miernom poklese smerom k hladine 14-tisíc duší. Stabilne sa vyvíjali aj hlavné finančné ukazovatele, hrubý zisk zaznamenal desaťpercentný rast na vyše 460 miliónov korún, pridaná hodnota na úrovni 3,6 miliardy korún narástla o tri percentá.

Vrch bezo zmeny

V podstate bezo zmien ostalo poradie najväčších výrobcov obuvi na Slovensku. Najväčším producentom je martinský závod dánskeho koncernu Ecco. Po miernom poklese zaknihoval vlani tržby za vlastné výrobky a služby na úrovni 2,24 miliardy korún.

Fabrika naďalej produkuje modely materskej dánskej firmy, z najväčších hráčov na trhu sa jediná venuje výlučne finalizácii. Okrem vzorov z technického vývoja nešije žiadne zvršky, v štruktúre koncernu ich dováža z Ázie.

Zaujímavosťou je len odchod slovenského konateľa firmy, dokonca mimo odvetvia. Jozef Valach sa pritom nesťahoval ďaleko – v pozícii generálneho manažéra je najvyššie postavený Slovák v štruktúre slovenského výrobného závodu automobilky Kia.

Bez doterajšieho lídra ostala aj obratovo najväčšia obuvnícka firma na Slovensku, pobočka švajčiarskeho Riekeru. Jedna z najvýraznejších postáv slovenského obuvníctva Jozef Robel sa s doterajším zamestnávateľom rozišiel a chystá vlastný biznis.

Bude zaujímavé sledovať, ako dokáže Rieker nahradiť odchod manažéra, ktorý nielen šéfoval slovenskej výrobe, ale riadil aj predaj na stredo- a východoeurópskych trhoch. V celkových tržbách zaznamenal vlani tento komárňanský podnik vysoký nárast na vyše 2,4 miliardy korún. No nie vďaka produkcii, tá v tržbách mierne klesla. Rast firmy potiahol vyše 620-miliónový predaj tovaru.

Jediný z hráčov s vyše miliardovou výrobou, ktorý vlani rástol, je bánovsko-liptovský Gabor. Po prekročení hranice dvojmiliardovej produkcie si zachoval pozíciu v štruktúre nemeckého koncernu. Rovnako ako rakúsky a portugalský závod vyrába tretinu „finálu“, no šije viac než polovicu zvrškov.

Zásobuje rakúsky sesterský závod. So šitím zvrškov náročných na ľudskú prácu súvisí aj fakt, že nemecký koncern má na Slovensku viac než polovicu zamestnancov. No menej než predtým.

Zabezpečovať aspoň regionálne konkurencieschopný nárast miezd totiž firma dokáže len vďaka neustálemu zefektívňovaniu výroby. A bude aj rásť. Po pridaní ďalších výrobných liniek by sa mohol už v najbližších rokoch dostať na úroveň dennej produkcie 10-tisíc párov obuvi a šesťtisícovú produkciu zvrškov.

Stabilná je aj úroveň tržieb jediného veľkého podniku so slovenskou účasťou Rialto. Firma sa dokázala vyrovnať s odchodom silného zákazníka – Pumy, ktorá výrobu športovej obuvi odsunula do Ázie.

A Rialto za asistencie talianskeho partnera na zmene dokonca získalo. Aj vďaka kooperáciám v rôznych kútoch Slovenska vyrába čoraz viac pre inú nemeckú firmu Lowa v inom segmente – náročných turistických topánkach, ktoré majú aj v ázijskej konkurencii väčšiu šancu na prežitie.

Rast a vzkriesenie

Zaujímavé osudy sprevádzajú dvojicu firiem, ktoré bok po boku vyrábajú v areáli bývalých Závodov 29. augusta v Partizánskom. A obe sa špecializujú na obuv, pri ktorej tradičný módny aspekt výrazne ustupuje funkčnosti.

Jediný priamy pokračovateľ výroby v areáli Vulkan má v náplni výroby gumovú, gumotextilnú, lisovanú a odlievanú plastovú obuv a obuvnícke polotovary na báze kaučuku. Vyváža najmä na západoeurópske trhy.

Tam okrem gumovej pracovnej obuvi nečakane zabral aj gumotextilový produkt, kedysi tak dôverne známy v krajinách východného bloku. Cvičky a trampky. Kým na Slovensku ešte pretrvávajú v spomienkach z hodín telesnej výroby, napríklad vo Francúzsku sú hit, vozia ich tam v desiatkach farebných vyhotovení.

Pribúda aj čoraz náročnejšia ochranná obuv, o zákazkách sa viac rokuje aj na východných trhoch. Zmena vlastníka, ktorou Vulkan prešiel na prelome rokov, však zakladá iné ambície. O zaujímavých zákazkách hovorili šéfovia Vulkanu aj v minulosti, ale nepotvrdzoval to vývoj tržieb.

Ozajstným nešťastím bola nízka efektívnosť, zisk bol aj v lepších rokoch len symbolický. Podnik pritom znížil stav z pôvodných 1 300 ľudí na necelú tisícku. Nový manažment pokračoval v reštrikciách s jednoznačným cieľom – dostať sa v prevádzke do čiernych čísel. V lete firma zamestnávala sedemsto, reálne pracujúcich bolo niečo vyše 600 z nich.

Úplne inú ligu hrajú u susedov, v dcérskej pobočke francúzskeho výrobcu ochranných pomôcok Bacou Dalloz. Bacou Produkt sekunduje pestrejšie zameranej sestre – susedke výrobou ochrannej obuvi. A kým vo Vulkane racionalizujú a sekajú náklady aj stavy, starosťou šéfstva Bacou je, kde zobrať nových ľudí. Podobný problém majú obuvníci na celom Slovensku.

O súčasných aj potenciálnych pracovníkov ich pripravujú nízke mzdy v odvetví. Preto sú všetky ženy v obuvníckych fabrikách potenciálnymi fluktuantkami. V Bacou to navyše komplikuje čoraz náročnejšia obuvnícka výroba. V nej firma ukazuje jednu z možností, ako odolať Ázii – pružnou výrobou, ktorá využíva dobrú logistickú polohu Európy a nie je zavesená na stotisícové zákazky.

Foto – Milan Illík

© 2006 TREND Holding, spol. s r.o.