Slovensko malo byť slaný stredoeurópsky dravec. No vízia politikov z polovice deväťdesiatych rokov nevyšla. Nový závod v Zbudzi pri Michalovciach sa stal iba investičnou dierou. Problémy neobišli ani jeho bývalého investora, tradičného slovenského producenta soli – Solivary Prešov. Tie sa niekoľko rokov topili v červených číslach. Kým ich majetok spolu s nedostavanými prevádzkami na Zemplíne postupne získala neznáma firma Kolifaktor.

Skúpila ho na dražbách iniciovaných 1. garantovanou, ktorú ovláda finančná skupina J&T. Podľa tvrdení jej manažérov bratislavská private equity firma úspešného dražobníka nevlastní. Kolifaktor má byť len ich klient. A čo klient urobí s nadobudnutými aktívami? Zatiaľ nevedno. Najpravdepodobnejší scenár je premena na realitku.

Neistá budúcnosť

S manažérmi J&T, Solivarov a Kolifaktoru sa TREND stretol koncom februára, tesne po ukončení poslednej dražby majetku prešovského spracovateľa soli. Výpredaj sa uskutočňoval v niekoľkých kolách. Kolifaktor v nich za vyše osem miliónov eur postupne získal prešovskú fabriku i nehnuteľnosti a technológie v rozostavanom ťažobnom závode v Zbudzi a nedokončenú prevádzku v Michalovciach, kde sa mala spracovávať vyťažená soľ. Kolifaktor kúpil aj nedokončené potrubie – soľankovod, spájajúci oba rozostavané objekty. A ako bonus získal obchodné meno a know-how Solivarov spolu s oprávneniami na ťažbu soli.

Spoločnosť akcionársky kontroluje J&T prostredníctvom 1. garantovanej a Nováckych chemických závodov (NCHZ). No skupina podľa jedného z partnerov J&T Igora Rattaja nemá viac na budúcnosť firmy vplyv. Práve preto, lebo jej majetok vlastní Kolifaktor. Jeho majiteľ je na Cypre registrovaná spoločnosť Misolan Equity Limited a tá podľa jeho slov nepatrí do finančnej skupiny a je len klient.

Na stredomorskom ostrove sídli viacero spoločností, o ktorých Bratislavčania hovoria ako o klientoch bez vlastníckych väzieb. Lenže konateľka Kolifaktoru Tatiana Kondelová pri rozhovore nepôsobila ako manažér, ktorý hýbe nitkami.

O firme, ktorú zastupuje, povedala akurát, že sa venuje obchodu s nehnuteľnosťami. Preto mala skúpiť majetok Solivarov. Ten následne prešovskej firme prenajala, takže reálne s ním gazdujú tí istí ľudia čo dosiaľ. „Zatiaľ sme sa nerozhodli čo ďalej,“ odpovedala konateľka na otázku, aký osud postihne tradičného východoslovenského producenta soli.

Soľ bez perspektívy

Hlavné dôvody, prečo to firmu ťahá skôr k realitnému biznisu, namiesto nej vysvetlil I. Rattaj. Z hľadiska výdatnosti ložiska soli v Prešove, a pre zastarané technológie, môže doterajšia výroba pokračovať maximálne štyri až päť rokov. Potvrdzuje to i predseda predstavenstva Solivarov Andrej Varchola. Upozorňuje, že spoločnosť všetko, čo zarobí, preje. A vykazuje stratu.

Výnimka bol vlaňajšok, keď po dlhých rokoch firma zapísala zisk. No bola to len účtovná záležitosť súvisiaca s dražbami majetku. Šéf Solivarov dodáva, že evidovali v účtovníctve aktíva za 33 mil. €, no ich reálna hodnota bola podstatne nižšia.

Zarátané v nej boli technológie zakúpené v polovici 90. rokov pre plánovaný závod v Michalovciach. Nikdy sa nedočkali spustenia do prevádzky, no v účtovníctve firmy boli ocenené na 13 mil. €. Práve fabrika na Zemplíne mala pôvodne prevziať štafetu vo výrobe soli. Namiesto toho sa stala čiernou dierou, do ktorej vtiahla celé Solivary.

Nevydarený projekt

Dobrodružstvo v Zbudzi sa začalo v roku 1992, keď bola prešovská firma ešte štátna. Kým prvé rozpočty projektu zneli na sumu 24 miliónov eur (po prepočte konverzným kurzom), po naštartovaní stavby sa odhady vyšplhali na 60 miliónov. Projekt nebol pre banky dosť dôveryhodný na to, aby ho samy financovali úverom. Za pôžičku konzorcia bánk sa teda zaručila vláda.

Podľa plánov mal celý kombinát, ktorý by vyrábal 300-tisíc ton soli ročne, stáť v marci 1998. Lenže projekt obsahoval množstvo technických nezmyslov. Napríklad spracovateľský závod umiestnený takmer desať kilometrov od oblasti ťažby. Stavitelia zasa nakúpili a do skladov poukladali drahé technologické zariadenia, pričom na ne neboli hotové stavby a dokonca ani ich detailné projekty.

Zariadenia od nemeckých a švajčiarskych firiem nešli priamo od výrobcov, ale cez niekoľko sprostredkovateľských firiem. Medzi najdrzejšie patrili nákup 50 repasovaných železničných vagónov na prevoz soli či nakupovanie pozemkov v dobývacom priestore za neprimerané ceny.

Komplikácie na stavbe rástli rýchlejšie ako sám závod. Koncom roka 1998 sa Solivary namiesto spustenia výroby začali súdiť s generálnym projektantom a zároveň generálnym dodávateľom stavby – Naftoprojektom Poprad. Cena dokončenia sa začala šplhať k sedemdesiatim miliónom eur.

Firma sa dostala do hľadáčika finančnej polície a štát hotoval prvé peniaze na zaplatenie úrokov za Solivary. Vtedajšiu ministerku financií Brigitu Schmögnerovú to znervózňovalo, pretože vláda musela okrem Solivarov chystať peniaze aj na vyplatenie iných garancií, za ktoré sa pozaručovali predchádzajúce exekutívy. V apríli 2001 štát definitívne splatil celý úver za Zbudzu z peňazí, ktoré získal za predaj Slovenskej sporiteľne.

Majetkové rošády

Popri riešení bankovej záruky sa vláda snažila zbaviť problematického východoslovenského podniku. Fondu národného majetku (FNM) sa ho podarilo predať na tretí pokus. Prvé kolá sa skončili neúspešne hlavne preto, že potenciálnych investorov odrádzali míny v Zbudzi. Začiatkom roka 2002 fond napokon predal Solivary Nováckym chemickým závodom, ktoré patrili do skupiny 1. garantovanej podnikateľa Andreja Kollára.

NCHZ ponúkli štyri splátky v prepočte po 2,8 milióna eur a zvýšenie základného imania o 30 mil. €. Zároveň sľúbili, že do 18 mesiacov od privatizácie Zbudzu dokončia. Nestalo sa. A zároveň 1. garantovaná zvláštnym spôsobom zvýšila základné imanie a emitovala nové akcie. Do Solivarov ako nový kapitál vložila z väčšej časti akcie NCHZ. Štát to toleroval a asistoval ďalej. Úradníci FNM sa vyjadrili, že nebudú požadovať vyrovnanie pohľadávky zo štátom zafinancovanej pôžičky za závod v Zbudzi.

Celá pohľadávka za vládou splatený úver prešla do amerického Delawaru na spoločnosť Zbudza Resources. 1. garantovaná firmu potom získala za symbolickú korunu. „Inak to nešlo urobiť. Robili sme to s právnikmi FNM,“ tvrdí A. Kollár. Ak by sa pohľadávky štát jednoducho vzdal, pre Solivary by to znamenalo účtovný príjem za takmer 60 miliónov eur, ktorý by museli zdaniť. A tak sa Solivary stali dlžníkom firmy Zbudza Resources pod kontrolou 1. garantovanej.

Po zmene vlády sa začal fond so skupinou A. Kollára súdiť. Úradníkom prekážalo, že závod v Zbudzi sa nedokončuje. No podľa A. Kollára v Solivaroch chýbala na dokončenie reálna dokumentácia. Z vlastných peňazí dávali NCHZ milióny na to, aby projekty dokreslili a zreálnili. Privatizér tak nielenže nesplnil investičný sľub, no nevládal platiť ani dohodnuté splátky fondu.

V roku 2003 NCHZ oznámili, že chcú od kúpy Solivarov odstúpiť. No štátu chceli vrátiť nie celý balík akcií, čo získali, ale iba zhruba sedem percent. Zvyšok si mali ponechať za zvýšenie základného imania. Peniaze, ktoré FNM zaplatili, chceli späť.

Na takejto transakcii sa, samozrejme, fond s NCHZ nedohodol a rozohrali sa súdne spory. NCHZ aj 1. garantovaná sa dostali do existenčných problémov. A. Kollár pustil do skupiny ľudí z J&T ako upratovací servis. Tí využili pohľadávku, ktorú našli v Zbudzi Resurces, na spustenie exekúcie proti Solivarom.

Zbytočná soľ

Na dokončenie objektov v Zbudzi treba ešte zhruba 25 mil. €. TRENDU to povedal A. Varchola, pričom pripomenul, že tento prepočet bol vyhotovený ešte v roku 2003. Ak sa nájde investor, ktorý by chcel oživiť chátrajúce stavby, musí zohľadniť aktuálnu cenovú úroveň dodávok a služieb. Preto sa môže cena za dostavanie nového závodu vyšplhať cez tridsať miliónov.

Podľa I. Rattaja je veľmi otázne, či sa tieto peniaze potenciálnemu investorovi vrátia v podobe tržieb z predaja soli. Pripomína trápenie sa Solivarov pri snahe udržať sa na trhu s bielou surovinou. Okrem toho, že pracujú so zastaranými technológiami, musia súperiť s konkurenciou v susedných štátoch. Najsilnejší regionálny protihráč, firma Salinen, pochádza z Rakúska. A. Varchola pripomína i veľké ložiská soli v Poľsku a na Ukrajine. Tamojší producenti dokážu predávať lacnejšie ako Solivary.

Tie navyše nemajú vlastné sklady, takže musia dodávať soľ na trh kontinuálne. Preto im odpadol aj dôležitý odberateľ: Slovenská správa ciest, ktorá využíva soľ v zimných mesiacoch na posyp komunikácií. Polovicu produkcie závodu tak tvorí jedlá soľ, ktorú Prešovčania predávajú obchodným sieťam. Necelú tretinu predstavujú tabletované a dusitanové soli, ktoré sa využívajú pri úprave vody alebo vo farmaceutickom priemysle.

Skôr ako na biznis so soľou vidí I. Rattaj využitie priestorov v Zbudzi pre potreby štátu. Ten by tam mohol uskladňovať zásoby plynu. S touto možnosťou pritom rátal aj pôvodný projekt na vybudovanie Zbudze. Lenže podmienkou by bolo vyťaženie všetkej suroviny, ktorá sa v ložisku nachádza.

Vláda by mohla zabezpečiť podstatnú časť odbytu na posyp ciest prostredníctvom Slovenskej správy ciest a Národnej diaľničnej, ktoré ovláda. Na predaji soli by štát síce nezarobil, no získal by aspoň plynové zásobníky. „Ich nedostatok Slovensko pocítilo začiatkom tohto roka,“ naznačuje I. Rattaj dôvody, pre ktoré by mal štát zákazkami ratovať firmu, ktorej už niekoľkokrát v minulosti pomáhal.

Foto - Ivan Fleischer