Návšteva kancelárií vládnych úradníkov prináša neraz zábavné chvíle. Takou bola pred necelými dvoma rokmi aj audiencia reportéra TRENDU na ministerstve hospodárstva. Jej účelom bolo pátranie po dôvodoch, pre ktoré slovenská vláda schválila štátnu pomoc pre Siderit v Nižnej Slanej.

V miestnosti, v ktorej mali odznieť argumenty štátnych úradníkov, sedeli dvaja manažéri tejto živoriacej firmy, kontrolovanej záhadnými ukrajinskými investormi. Štátny radca Rudolf Šembera si ich pozval, aby pomohli vysvetliť dôležitosť štátnej pomoci pre ich zamestnávateľa.

Tí horlivosťou nešetrili a miestami ho nepripustili k slovu. Neprekážalo mu to – páni sa problému rozumejú, povedal, a ich slová možno citovať ako jeho vlastné.

Škoda, že sa vládni úradníci neriadili viac vlastným ako cudzím rozumom. Dnes je Siderit na pokraji bankrotu. Informácií o rizikách jeho dotovania a hrozbe skorého konca firmy bolo pred dvoma rokmi vskutku viac ako dosť.

Gemerské rozprávky

Štát roky podporoval baníkov a ich zamestnávateľov stovkami miliónov korún. Či už v podobe peňazí na sociálnu ťažbu alebo v cenách elektrickej energie vyrábanej zo slovenského hnedého uhlia. Preto nápad dotovať závod na ťažbu železnej rudy a jej spracovanie na vysokopecné pelety až tak neprekvapil.

Najmä ak ho pred dvoma rokmi prezentoval kabinet Roberta Fica na svojom výjazdovom zasadaní v Rožňavskom okrese. Pomoc fabrike, ktorá živorí, ale je zároveň najväčším zamestnávateľom v re-gióne, zapadla do usilovne pestovaného sociálneho imidžu vlády.

Sľúbených a neskôr schválených 183 miliónov korún od štátu malo smerovať na modernizáciu fabriky, ktorá by znížila jej vysokú spotrebu energie, najmä plynu. A aj do otvorenia nových zásob železnej rudy. Tieto opatrenia mali predĺžiť agóniu o ďalších dvadsať rokov, dokedy jej mali vystačiť podzemné zásoby suroviny.

V čase, keď politici schvaľovali štátnu pomoc, v podniku pracovalo okolo šesťsto ľudí. Ich zamestnávateľ mal však pramalú šancu prežiť na trhu niekoľko rokov, nieto desaťročí.

Siderit totiž musel rovnakú sumu peňazí, akú mu prisľúbil štát, investovať aj z vlastných zdrojov. O získanie úveru sa neúspešne pokúšal roky pred získaním dotácie. Márne.

Banky neverili v schopnosť fabriky vrátiť požičané peniaze. Pritom od nich neúspešne pýtal sumu porovnateľnú s tou, čo mal investovať po pridelení štátnej pomoci.

Konkurenti

Nedôvera v životaschopnosť Sideritu nepramenila len z vysokých výrobných nákladov. Na trhu mu konkurovali závody z Ukrajiny a Ruska, ktoré ponúkajú lacnejšie vysokopecné pelety. Nielen vďaka nižším cenám energie a práce. Menej ich stojí aj ťažba železnej rudy.

Na rozdiel od Sideritu ju nedolujú hlbinným spôsobom, ale povrchovou ťažbou. Gemerská ruda je navyše menej kvalitná než ukrajinská a ruská. Nespĺňa kvalitatívne parametre na výrobu vysokopecných peliet. Preto sa musí ďalej spracúvať, aby sa zvýšil obsah jej železorudného koncentrátu.

Tieto problémy firmu gniavili už roky. Vykazovala mierny zisk alebo stratu. Jej konateľ Viačeslav Semionov na jar tohto roku v rozhovore pre TREND priznal minuloročnú stratu 54 miliónov korún.

Čísla za predchádzajúce roky neprezradil. Podľa odborového predáka Sideritu Jána Vilíma v roku 2006, teda v čase, keď vláda sľúbila štátnu pomoc, vykázala spoločnosť stratu 43 miliónov korún. „Za posledných päť rokov sa tu kupovali len základné veci potrebné na zachovanie výroby,“ hovorí.

Túto finančnú mizériu nemohli bankári nevidieť. Úver Sideritu nedali. Nepresvedčila ich ani štátna pomoc. Konateľ fabriky v máji TRENDU dokonca tvrdil, že dotácia od štátu by sa mala zdvojnásobiť.

Navyše by vraj vláda mala zaviesť ochranné clá na konkurenčné dovozy spoza východných hraníc. Tieto fantazmagórie však už nikto v Bratislave nebral vážne.

Záhadní majitelia

Ak firma nevie získať peniaze sama, môže jej finančne pomôcť majiteľ. Z vlastných zdojov alebo úverov. TREND preto pred dvoma rokmi zisťoval, či sa zástupcovia ministerstiev stretli s majiteľmi Sideritu.

Štátny radca R. Šembera vtedy tvrdil, že ho podnikateľské aktivity majiteľov gemerskej fabriky nezaujímajú. Odpovede na otázku, v akej oblasti pôsobia majitelia Sideritu a či sa s nimi už niekto z exekutívy stretol, neprišla ani z úradu vlády, ani z ministerstva financií.

Baňa na ťažbu železnej rudy i jej spracovateľský závod zmenili majiteľa približne pred piatimi rokmi. Ich dovtedajší vlastník, akciová spoločnosť Želba, sa v tom čase dostal do konkurzu. Jeho majetok v ňom postupne získala podnikateľská skupina Michalovčana Martina Babiara.

Ten sa stal známym už predtým v boji o kontrolu Chemka Strážske. Určitý čas čelil obvineniu, že zosnoval útok na svojho bývalého partnera, západoslovenského podnikateľa Milana Špaka. Pod jeho taktovkou potom závod v Nižnej Slanej prešiel pod kontrolu ukrajinských investorov.

Väčšinovým majiteľom Sideritu je na Cypre registrovaná spoločnosť Glomeron Trading, ktorá má byť súčasťou ukrajinskej holdingovej spoločnosti Interkontakt. TRENDU to ešte v roku 2006 prezradil konateľ Sideritu a zároveň jeho menšinový vlastník V. Semionov.

V tom období si ešte pamätal, čomu sa ukrajinská podnikateľská skupina venuje. Tvrdil, že podniká v oblasti špedície, elektrotechniky, ťažobného a gumárenského priemyslu, }ako aj produkcie zliatinových výrobkov. Pred dvoma rokmi už takéto poznatky o firme, ktorej záujmy na Slovensku háji, nemal. Vyhováral sa, že na Slovensku žije štyri roky, a preto už nevie presne povedať, čomu sa Interkontakt venuje.

Bez majetku

Ak vládnych úradníkov nezaujímalo vlastnícke pozadie Sideritu pred dvoma rokmi, budú sa mu musieť pravdepodobne venovať v súčasnosti. Firmu totiž čaká bankrot. Návrh na jeho vyhlásenie podá sám Siderit, alebo jeho zamestnanci.

Dôvody? Závod neznížil svoje energetické náklady, preto nedokázal platiť za plyn. SPP zastavil jeho dodávky a firma v septembri prerušila činnosť. Plynárom dlhuje vyše 200 miliónov korún.

Zo schválenej štátnej pomoci 183 miliónov korún ministerstvo na účet Sideritu poukázalo takmer 113 miliónov korún. Firma väčšinu z nich vrátila a teraz mu dlhuje 25,4 milióna korún. Tie zatiaľ ministerstvo nezačalo vymáhať – čaká, kým Siderit vyrovná svoje záväzky voči zamestancom.

Podľa odhadov J. Vilíma ide o vyše 20 miliónov korún nevyplatených miezd. Sám príliš neverí, že budú vyplatené. „Siderit nevlastní takmer žiaden majetok,“ uviedol a dodal, že túto informáciu sa zamestnanci dozvedeli pred pár dňami od vedenia fabriky.

Takmer všetok nehnuteľný majetok a technológie vraj už niekoľko rokov vlastní Glomeron Trading. TREND sa snažil overiť túto informáciu u V. Semionova. Neúspešne.

Ministerstvo hospodárstva nežiadalo za poskytnutú štátnu pomoc majetkovú záruku. Vo svojom stanovisku vysvetľuje, že zákon takúto podmienku nevyžaduje. No zmluva obsahuje ustanovenia, ktoré tvoria právny základ vymáhania peňazí za nedodržanie podmienok poskytnutia štátnej pomoci.

Ich detaily hovorca ministerstva Branislav Zvara nešpecifikoval. Zodpovedaná nebola ani otázka, či úradníci vedia o tom, že takmer celý majetok Sideritu vlastní Glomeron Trading. Ide vraj o dôvernú firemnú informáciu.

Foto - Ivan Fleischer