Ak by sa zostavoval rebríček odvetví, ktorých budúcnosť v slovenskom priemysle je otázna, výroba obuvi by zaujímala poprednú pozíciu. Možno nie je v natoľko hraničnej situácii ako napríklad odevná výroba, no so silnou podmienkou zvyšovať pridanú hodnotu. To značí rozširovať zapojenie technológií na úkor ručnej práce. Pretože v tej existuje iba jediný relevantný ukazovateľ – cena práce.

A Slovensko pomaly, ale isto prekračuje úroveň konkurencieschopnosti. Krajín s plnovýznamovým prívlastkom nízkonákladové je vo svete stále dosť. Brandža pod Tatrami už túto podmienku takmer nespĺňa. Okrem iného to dokazuje fakt, že po pár rokoch sa zatvára obuvnícka fabrika.

Došijú

Spracovanie kože a výroba obuvi patrí medzi najmenšie odvetvia. V minulom roku sa jeho firmy s 20 a viac zamestnancami na tržbách slovenského priemyslu podieľali len niečo vyše deviatimi desatinami percenta. Po 3,6-percentnom náraste prekročili tržby úroveň pätnástich miliárd korún.

NEPREHLIADNITE:

• Kompletná ročenka TREND Top v priemysle 2007
• Najväčšie textilné, odevné, kožiarske a obuvnícke podniky v SR

Vplyv malých firiem, ktoré ešte pred pár rokmi šitím zvrškov pre medzinárodné značky, aj keď niekedy nie úplne na legálnej báze, hovorili do produkcie odvetvia, takmer vymizol. Dôvod je jednoduchý – rast miezd. Priemerná mzda sa vlani v hlavnej zložke odvetvia, obuvníctve, dostala len niečo nad 12-tisíc korún. To boli tri pätiny priemernej mzdy celého priemyslu.

Obuvníci v priemere zarábali o necelých osem percent viac než v roku 2005, no aj tak už nie sú lacná pracovná sila, na akej prežíva šitie obuvníckych zvrškov. Aj preto pracovných miest v obuvníckom priemysle síce zvoľna, ale ustavične ubúda. Za ostatné štyri roky takmer pätina odišla, počet klesol pod 14-tisíc ľudí

Vo väčšom sa veľkým výrobcom oplatí šiť na Slovensku zvršky, len ak to stále značí nákladovú výhodu v rámci jeho vlastných prevádzok. Príkladom je nemecký Gabor, ktorý má okrem dvojice slovenských prevádzok fabriky v omnoho drahšom Rakúsku a Portugalsku. Prípadne ako to robí domáce Rialto, ktoré sa snaží orientovať zvrškársku výrobu na najkomplikovanejšie typy obuvi – napríklad turistické a horolezecké topánky.

Pre európsky obuvnícky priemysel je už ázijská produkcia rovnocenný súper aj vo finalizácii. Nepomohla ani Európska komisia, ktorá pred rokom zaviedla na obuv z Číny a Vietnamu dovozné clá. Vlastne ani nie je jasné, koho tým chráni. Všetky významnejšie európske obuvnícke firmy s globálnym biznisom už totiž minimálne šijú, prípadne aj finalizujú v Ázii.

Zvyšovanie osobných nákladov na výrobu spolu so silnejúcou korunou ženie na Slovensku väčšinu výrobcov obuvi k zvyšovaniu produktivity. S pridanou hodnotou na tom odvetvie nie je zle, už teraz s vyše percentným podielom na tvorbe v priemysle presahuje podiel, ktorý drží v tržbách.

Vývoj hospodárenia závodov závislých od ručnej práce naznačuje, že udržateľnosť tohto typu výroby bude na Slovensku len dočasná. Dlhšiu budúcnosť má finalizácia a výroba podošiev, na ktoré stačí v priemere pätina času potrebného na ručnú výrobu zvršku. Poloha Slovenska dáva krajine výhodu pri sledovaní módnych trendov, v ktorom vzdialenosť a čas hrajú rozhodujúcu úlohu.

Vzťah k zvrškom

S produkciou nad úrovňou dva a pol miliardy korún je martinská dcéra dánskeho koncernu Ecco – Ecco Slovakia, najväčší výrobca obuvi na Slovensku. A s pridanou hodnotou na úrovni takmer pätiny tržieb jednoznačne ukazuje, aký efekt má sústrediť sa výlučne na finalizačné operácie.

Aj vďaka tomu vykazuje materskej skupine každý rok solídny zisk. Pritom neprestajne rastie, aj keď už letmý pohľad do výkazov firmy naznačuje, že platy sú takmer o polovicu vyššie než priemerná mzda v odvetví. V trojzmennej prevádzke zamestnáva Ecco už vyše 1 100 ľudí.

So zvrškami si v Martine starosti nerobia, získavajú ich od sesterských spoločností v Indonézii. Na ázijskej pôde, v Thajsku, zabezpečuje Ecco aj úvodný článok výrobného reťazca – prípravu materiálu. Je totiž aj silný spracovateľ surových koží.

No odborníci zo slovenskej dcéry sú zainteresovaní už v štádiu vývoja topánok. V spolupráci s dizajnérskym centrom Ecco v Dánsku pripravujú technické návrhy konštrukcie a reálneho vyhotovenia topánok.

Finalizáciu rozširuje vo svojom závode v Bánovciach nad Bebravou aj nemecký Gabor. Výroba topánok v minulom roku pritom mierne klesala napriek tomu, že spoločnosť otvorila ďalšiu finalizačnú linku.

Produkcia topánok sa zastavila na 1,96 milióna pároch topánok, klesla aj produkcia zvrškov, znížila sa pridaná hodnota. A ubudli aj ľudia. V porovnaní s rokom 2004 ich má Gabor o vyše dvesto menej. No vývoj sa má uberať práve opačným smerom.

Spoločnosť plánuje v budúcom roku denne vyrobiť o tisíc párov viac a prekročiť hranicu dvoch miliónov párov topánok za rok. Zamestnancov bude loviť v troskách krachujúcich odevných i obuvníckych tovární, no zvyšovaniu osobných nákladov sa nevyhne.

Aj keď Gabor na Slovensku predáva len percento topánok zo svojej celokoncernovej výroby, vyprodukuje až štyridsať percent. V Bánovciach nad Bebravou finalizuje, no šije aj zvršky, v Liptovskom Mikuláši šije zvršky hlavne pre závody v Portugalsku a Rakúsku. Iba malú časť posiela do Bánoviec. Čoraz viac zvrškov koncern dováža z dozorovanej výroby v Indii.

Najviac turbulentné časy odvetvia poznamenali osud slovenskej pobočky švajčiarskeho Riekeru. Napriek tomu, že komárňanský Rieker Obuv v minulom roku zvýšil tržby na vyše dva a pol miliardy korún, čistý zisk klesol takmer o 75 percent na necelých päť a pol milióna korún. Rieker aj napriek najvyšším celkovým tržbám nie je najväčší výrobca, takmer tridsať percent tvoria tržby z predaja.

Okrem silnejšej koruny a rastúcich miezd sa pod zlý rok Riekeru na Slovensku podpísali vyššie náklady na energiu, vývoj i skladovanie. Manažéri skonštatovali, že k výsledkom z minulosti sa už firma zrejme nevráti. Snaha zlepšiť ich vyvrcholila v polovici tohto roku, keď firma oznámila, že zatvára najdrahšiu výrobnú prevádzku – závodu na výrobu zvrškov Váh Obuv v Ilave.

Nedostatok zákaziek na zvršky od komárňanského závodu v minulom roku znamenal vo Váh Obuvi prepad zisku o 91 percent, za prvý polrok tohto roku vykázal dokonca stratu tri milióny korún. Objem výroby pri nižšom počte zamestnancov nezodpovedal kapacitám strojov závodu, pričom mzdy rástli každoročne o sedem percent.

Silnejúca koruna sama osebe zdražela výrobu o desať percent. Nezanedbateľné boli aj zvyšujúce sa náklady na transport zamestnancov zo širšieho okolia závodu, ktorý ročne vyšiel firmu na štyri milióny korún. Príliš drahú výrobu v Ilave čiastočne zastupoval už druhý rok dovoz z lacnejšej fabriky vo Vietname, ktorý ju v nasledujúcom období úplne nahradí.

V Komárne zostáva malá časť výroby zvrškov a celá výroba podošiev, ktorá nie je natoľko nákladovo náročná a rovnako tvorí základňu na vývoj a výrobu vzoriek koncernu. V Komárne je aj jeden z troch regionálnych predajných skladov koncernu. V nasledujúcom roku ho Rieker dokonca plánuje rozšíriť, kapacita pre pol milióna párov topánok už nestačí. Okrem trhov Európskej únie rozvíja Rieker čoraz viac aktivít v Rusku a krajinách bývalého Sovietskeho zväzu.

Takmer v centre bývalej obuvníckej výroby našli miesto pre svoju výrobu dva talianske obuvnícke domy. Rialto Partizánske, ktoré spolu s bývalými manažérmi Závodov 29. augusta vlastní taliansky Riko Sport, je tradičný hráč na domácom trhu.

Špecializácia na výrobne náročnejšie, a logicky drahšie typy športovej a ochrannej obuvi mu dosiaľ zabezpečovala solídny rast. Inak to nebolo ani vlani, keď jeho tržby po takmer tridsaťpercentnom medziročnom zvýšení presiahli 1,7 miliardy korún.

V neďalekej Prievidzi má fabriku ďalšia talianska firma Geox. Nápad, ktorý za ostatných desať rokov poprel všetky teórie o nemohúcnosti európskych výrobcov. Aj keď svoju výrobu optimalizuje nielen európskou produkciou na Slovensku a v Rumunsku, ale aj dodávkami z Ázie.

Prístup firmy charakterizuje agresívny marketing, ktorého jedným znakom je veľkolepé otváranie značkových obchodov na najvychytenejších predajných adresách sveta. Vlani ich Geox otvoril 145 – a spolu ich mal vyše päťsto.

Výsledok – „zase raz“ nárast tržieb o 35 percent pri veľkosti 612 miliónov eur, teda už v absolútnej top lige. A aj zisk znovu o takmer 30 percent vyšší – takmer sto miliónov eur.

Kožiari-nekožiari

Neobuvnícka kožiarska výroba, spracovanie koží a produkcia rôznych výrobkov z kože dosiahla vlani necelých desať percent tržieb odvetvia. Spracovanie koží, ktoré zastupujú z väčších firiem iba SlovTan Contract Tannery, Tatra-Leder a Liptospol v Liptovskom Mikuláši, zaznamenalo pokles výroby v desiatkach percent.

Naopak, hoci rádovo len v stovkách miliónov korún, citeľne rastie produkcia rôznych produktov z kože. Nie je ťažké odhadnúť, že najmä zásluhou výrobcov rôznych prvkov automobilových interiérov z kože. Ako je napríklad jeden z dvoch výrobných závodov španielskej Jobelsy, ktorý po domácom Benicassim pred štyrmi rokmi otvorila v Košiciach a stále ho rozširuje.

Pritom najväčší výrobcovia kožených interiérov – najmä poťahov – v odvetví spracovania kože vôbec nefigurujú. Príklad je holíčsky Eissmann Automotive Slovensko, ktorý vyrába kožené poťahy dverí, stropov a rôznych opierok.

Fabrika s vyše 1 400 pracovníkmi zamestnáva takmer toľko ľudí ako celý zvyšok koncernu s centrálou v Nemecku. Nie div, priamo alebo cez prvostupňových dodávateľov zásobuje výrobné linky bratislavskej fabriky Volkswagenu. V oficiálnych výkazoch však figuruje ako firma zo strojárstva – automobilovej výroby.

Pre rovnakého zákazníka šije už roky v Košťanoch nad Turcom pri Martine poťahy spoločnosť Trim Leader. Hoci šije aj textilné poťahy, vzhľadom na porovnanie cien materiálov možno predpokladať, že v jej dvaapolmiliardových tržbách prevažuje práve šitie z kože.

Trim Leader pritom figuruje v odvetvových zoznamoch nábytkárskeho priemyslu. Možno v duchu skupiny Johnson Controls, ktorej je členom a ktorá má na Slovensku najsilnejšie zastúpenú sedačkársku odnož. Tretí príklad, zhruba štvrtinou sa šitie kožených poťahov pre automobily Audi podieľa na tržbách tradičného odevného hráča – púchovskej Makyty.

Foto – Maňo Štrauch